dievča, ktorú nenávidí život

Približne dva dni som bola "v tom", že som asi tehotná. Dva dni... to je okolo 48 hodín... viete si predstaviť, koľko rozmýšľania sa dá stihnúť za 48 hodín... veľa.

Krámy mi meškali už 11 dní, začalo mi byť ťažko,nafúklo sa mi brucho, bolela ma hlava. Toto sú podľa doktora Googla všetko príznaky, ktoré majú ženy v "očakávaní". Je ale dosť možné, že som si ich aj sama vsugerovala. Ale to ma vtedy nenapadlo.

Naozaj som takto dopadnúť nechcela. Ani ja, ani on... ešte nie, ešte nás čaká toľko iných vecí, toľko nových zážitkov, skúseností a sračiek, cez ktoré si musíme preskákať, ale toto ešte nieje jedna z nich. Na moju prostú  otázku: "Čo budeme robiť?", som dostala odpoveď iba v podobe pohľadu plného paniky a strachu.

Ráno som sa zobudila s kŕčami, v škole som sa celá nedočkavá vrútila na wécko a prvý krát som sa potešila tomu ohavnému, ubolenému a krvavému týždňu, ktorý ma čakal.

Keď som vyšla, v hlave mi prebehol obraz. Obraz všetkého čo by sa stalo, ak by sa "to" stalo . Videla som sa ako 19 ročná mamička, ktorá ledva stihla dorobiť maturitu, dvere vysokej sa jej zabuchli pred očami, doma sú z nej a nervy a vlastne aj ona je na nervy a to úplne zo všetkého. Jej priateľ musí chodiť do dvoch zamestnaní, aby dokázal zaplatiť bývanie, plienky a ostaté nevyhnutnosti potrebné ku aspoň ako tak dôstojnému životu, ktorý už vlastne aj tak stratili. Videla som mladé dievča plné nádejí, ktoré každý večer potichu v kúpeľni plače s nevyslovenou otázkou na perách: "Ako som mohla byť taká hlúpa?"... Ten pohľad mi vyrazil dych.