dievča, ktorú nenávidí život

Padla mi brigáda. Teda lepšie povedané, ja som padla brigádu. Chceli odo mňa do jednej až druhej v noci podávať nie len nealkoholické nápoje v  totálne zafajčenej "kaviarni" s rozmerom vnútrajška meter krát meter. Sama. S celodennou tržbou na krku. Našim sa to vôbec nepozdávalo (niežeby som z toho ja bola nadšená), keďže posledný autobus mi ide o 23:20 a domov by som sa musela pomaly každý deň dostať asi iba s Božou pomocou. Tak som teda pre pokoj v rodine (a úprimne aj pre svoj vlastný) dnes zavolala vedúcemu a oznámila, že už ma tam neuvidí.

Rozmýšľam, či som spravila dobre. Uznávam, že mám možno primálo rokov na to aby som si poradila sama v noci s namol ožratými ľudmi, ktorí mi odmietajú zaplatiť, ale predsa len, bola to šanca zarobiť si nejaké peniaze. Teraz budem pravdepodobne musieť celé leto sedieť doma na zadku. Chudobná.

Ešte je tu možnosť, že začnem predávať svoje telo... ale to by som najprv musela byť pekná... alebo chudá. Okej, moje telo asi nikto nekúpi, tak už mi teda ostáva iba predať rodinu na orgány.