dievča, ktorú nenávidí život

Dnes sme sa ako správny gympláci namiesto vyučovania vybrali na kultúru. Nebolo by na tom nič zlé (veď do divadla chodievame poslednú dobu pomaly každý mesiac), keby sa toto osudové rozhodnutie nerozhodla urobiť ešte jedna nemenovaná škola (nemenovaná preto, že skutočne neviem čo to bolo za školu, no podľa môjho skromného odhadu predpokladám, že nejaká pre úplných debilov).

Po príchode sme si posadali do vcelku pohodlných sedadiel Malej Scény a ako malé deti sme sa tešili, že ak si toto predstavenie pozrieme (muzikál Peter a Lucia), nikto z nás to už nebude musieť riešiť ako povinné čítanie. Napriek tomu, že máme v triede celkom zaujímavé kúsky, aj tí najväčší ignoranti všetkého čo akokoľvek súvisí s kultúrou vedia ako sa správať v divadle. Toto sa ale naozaj nedalo povedať o už menovanej druhej škole.

Od momentu kedy sa v sále zhaslo až po finálny potlesk nedokázali zatvoriť svoje nevymáchané huby. Och, aby som im náhodou nekrivdila, bol jeden moment, kedy aj oni prestali rozprávať a plne sústredili svoju pozornosť na scénu. Moment, kedy sa pekná blondína (alebo ryšavka, bolo tam zlé svetlo, no ale veď jedno lepšie jak druhé) začala sápať po štyroch vojakoch. Bola to jediná minúta ticha. Títo chlapci si zjavne mysleli, že ak sa im nejaká scéna nepáči, nedajbože celá inscenácia, musia o tom hlasnými vulgarizmami informovať celú sálu. Nemuseli. My, tí ktorých dôvod príchodu nebol iba uliatie sa zo školy (a to my verte, že oni na nič iné celý čas ani nemysleli), ale to, že sme chceli, by sme si toto predstavenie naozaj vedeli užiť bez ich sprostých a netaktných poznámok oveľa viac.

Ale aby som zase iba nekritizovala, predstavenie musím pochváliť. I keď to nebol zrovna "šialok kávy" všetkých okolo sediacich, na mňa zapôsobil. Klobúk dolu pred toľkými mladými hercami.