dievča, ktorú nenávidí život

Vltava volá.

V utorok idem so svojou smečkou a ešte s pár zbytočnými ľudmi na splav. Splavy, výlety, exkurzie, lyžiarke... to je pravdepodobne jediné, čo sa našej škole kedy vydarilo (no, aby som zase nebola taká kritická, občas nám dajú aj riaditeľské a sem tam sa na vyučovanie nedostavia profesori). Teším sa, to je jasné, veď budem 4 dni mimo domu a ešte k tomu s najlepšími kamarátkami, ale už to nie je to, čo to bývalo. Rok, rok a pól dozadu by som sa teraz už nevedela dočkať. Už by som mala zoznam vecí, čo so sebou beriem, o ničom inom by som nerozprávala a počítala by som minúty do odchodu... Ale odkedy mám mám moju drahú polovičku, na nič, čo bude bez neho sa neviem tak tešiť. Viem že tam bude dobre, že sa so smečkou zabavíme, pravdepodobne dolámeme ďalšie rošty a strašne sa narehoceme na videodenníkoch, ale predsa len to bude iné.

Je to zvláštne, ako dokáže človek stratiť chuť do "života" pokiaľ ho nemôže "prežiť" s človekom, ktorého ľúbi. Nie je to dobré, ja viem, že by to tak nemalo byť, ale čo s tým asi tak ja môžem spraviť?? ... Asi by som sa mala začať učiť, ako nebyť závislá. Popracujem na tom, a práve tu na tomto splave. Pokúsim sa, nemyslieť na neho 24 hodín denne. To je jediný spôsob, ako si to tam naozaj užiť. Keď sa mi toto podarí, nemal by to byť až taký problém, veď s mojou milovanou smečkou, by som išla asi aj do pekla a dokonca aj tam by sme to roztočili.