dievča, ktorú nenávidí život

... opäť. Sedím v izbe na zadku, donekonečna pozerám už miliónty diel Priateľov a neviem čo od dobroty. Takéto dni nenávidím. Naši sa odhrabú bohvie kde, celá moja smečka je zaneprázdnená, alebo ďaleko a moja drahá polovička sa musí učiť, alebo cvičiť, alebo tráviť čas s rodinou... v podstate robiť čokoľvek iné, len nie byť so mnou.

Keď som bola mladšia, zbožňovala som byť sama. Cítila som sa zvláštne slobodná, mala som celý dom pre seba a mohla som si robiť, čo sa mi len zachcelo. Teraz to nemôžem vystáť. Som sama v podstate vkuse a necítim sa ani trošku slobodná... cítim sa akurát sama. Prázdna a sama. A ešte hladná, aby som nezabudla. Keď sa všetky tieto pocity zmiešajú dokopy, vznikne jedna obrovská spleť všetkého, z čoho je vám zle. A tým myslím normálne, fyzicky zle.

Akonáhle viem, že sa blíži hodina, kedy sa mám stretnúť s mojou smečkou, alebo nebodaj s mojím... no, nazvime ho "chlapec", všetko toto zmizne rovnako rýchlo ako to aj prišlo a ja sa cítim úplne normálne. Zrazu je všetko v poriadku.

Vychádza mi z toho teda, že za žiadnych okolností nemôžem ostávať sama. No a to by mohol byť celkom problém.