dievča, ktorú nenávidí život

Je to tu, prešla som si cez peklo... No možno nie až cez peklo, ale verte mi, whisky už v živote nechytím do ruky. Keď sa tak nad tým zamyslím, na dlhšiu dobu pravdepodobne žiadny alkohol.

Všetko sa to začalo tak nevinne. Robila som čašníčku/barmanku na oslave rodinných známych. Okolo desiatej večer som už bola taká vyčerpaná, že som mala príkaz prestať pracovať a začať sa baviť. A tak som teda začala... vo veľkom štýle. Prvá runda, druhá runda, veľké pivo, tretia runda, opäť veľké pivo, štvrtá runda... a tu sa mi to začína zahmlievať. Našla som si pár nových "kamarátov", z toho jeden vo mne asi videl potenciálnu zaujímavú noc, možno noci, a tak sa na mňa nalepil jak žuvačka. Nosil ďalšie a ďalšie poháre, ja som si ich samozrejme brala, lebo som sa zabávala (a evidentne bola sprostá), tancovali sme, rozprávali sme sa, sem tam (asi každú pol minútu) som mu musela odsunúť ruku, poprípade odsunúť ho celého, alebo mu povedať aby si dal pohov. Bola sranda až dokým nezačal byť naozaj "prítulný". Bezohladu na to ako veľa krát som mu povedala, že nemám záujem a že som zadaná, nedokázal sa držať na uzde a tak som mu povedala, že idem domov. Naozaj som nebola v stave, v ktorom som si všetkého vedomá a tak som si povedala, že je fakt lepšie ísť domov, pred tým ako sa stane niečo, čo by som na druhý deň véééľlmi ľutovala. Síce ho to neodradilo a rozhodol sa, že ma pôjde odprevadiť, akonáhle som zabuchla vchodové dvere, odľahlo mi... Asi na 5 sekúnd.

Potom sa to začalo. Hodila som sa záchodovej mise okolo krku a ledva som si v hlave dokázala utriediť čo urobiť ďalej. Bolo mi zle jak psovi. Tak strašne zle, ako ešte nikdy. Nevedela som čo robiť, bola som sama a mala pocit, že sa každú chvíľu udusím. Iba som vracala a vracala a stále mi nebolo lepšie. Po asi trištvrte hodinovom hovore s mojou drahou polovičkou mi povedal, že ide sem a či mu zvládnem otvoriť. Bolo asi pol druhej a to, že som zliezla po schodoch a otvorila dvere bol v skutku heroický výkon. Ale či s ním, či bez neho, iba som vracala a bolo mi stále horšie a horšie. Asi po hodine, hodine a pól sa mu podarilo ma uložiť do postele, poupratovať wécko a nejako ma uspať. Noc som prežila... Prišlo ráno.

Celý deň... vlieklo sa to celý deň a mne stále nebolo lepšie. Po blvačke na obed som myslela, že budem mať konečne pokoj a úlava naozaj na chvíľu prišla, ale moc dlho sa nezdržala. Bola som iba o piškótach a sucháriku a pri pomyslení na čokoľvek iné ma hneď naplo. Až dnes ráno som sa konečne zobudila so žalúdkom tam kde má byť. Až dnes ráno mi bolo konečne dobre. Až dnes ráno...

Čo z toho vyplýva?? ... Ja už ani sama neviem.