dievča, ktorú nenávidí život

Jedna z najťažších skúšok v živote, myslím, že akokoľvek starého človeka, je ak sa od vás odvrátia priatelia... "priatelia". Ak sa jedného dňa zobudíte, nevediac čo ste spravili zle, a zistíte, že celý ten čas o vás nepovedali pekného slova, že celý ten čas na vás poza váš chrbát iba hádzali špinu... že celý ten čas to všetko iba predstierali. Vlastne sa to ani nesnažili až tak predstierať a teraz keď to už prepuklo, nepokúšajú sa to skryť a poprieť už vôbec. Keď ľudia, ktorým ste nikdy nijako neublížili, jediné čo ste chceli bolo vychádzať dobre, vrámci kamarátskych vzťahov, sa vám otočia chrbtom a dajú vám najavo, že ste pre nich iba kus špiny, ktorá im stojí v ceste... Keď sú všetci títo ľudia súčasťou kruhu, v ktorom som sa cítila tak dobre, tak bezpečne... a teraz ich nemôžem ani vidieť, pretože zakaždým, keď si čo i len predstavím ich falošné tváre príde mi fyzicky zle. Kvôli týmto ľuďom som sa "musela" prestať stretávať aj s tými dobrými dušami v partii a to všetko iba kvôli nim. Iba kvôli tomu, že sa mi pokúšajú znepríjemňovať život a dokonca nemajú ani štipku chrbtovej kosti, aby mi to povedali do očí. Aby mi na rovinu povedali čo majú za problém... Ale mňa už nebaví tváriť sa že mi to nijako neubližuje. Mňa už nebaví tváriť sa, že som v poriadku, keď nie som, keď to so mnou celé tak veľmi zatriaslo. Nechcem im dať najavo, že majú moc so mnou manipulovať, že majú moc zdeptať ma natoľko, aby som sa iba zavrela v izbe, schovala pod paplón a nezmyselne revala, ale ja ešte nemám silu sa im postaviť a povedať im že ich mám v ****. A preto naozaj neviem ako reagovať na pozvanie ísť si všetci večer nikam sadnúť, aj napriek tomu, že pozvanie prišlo od tých, ktorý sa nedali pomýliť ohováračkami a osočovačkami, od tých ktorý ostali priateľmi... Ale ešte asi nie som pripravená.

O to viac to bolí, keď podrazí rodina človeka, ktorého milujete najviac na svete.